S príchodom prvého výdatnejšieho sneženia a mrazov som sa v predposledný novembrový deň vybral navštíviť svoje obľúbené horské lesy. Tak trochu som dúfal, že by som mohol mať šťastie na hlucháne, ktoré v týchto lokalitách stretávam pravidelne. Tie sa síce neukázali, ale radosť mi spravil iný lesný obyvateľ, ktorého návštevu vo vysokých horských polohách som tak trochu nečakal.
Hlad
Pri túlaní sa smrekovým pralesom ma to stále ťahalo vyššie a vyššie, až som sa ocitol v pásme kosodreviny, približne v nadmorskej výške 1600 m. Silný vietor a sneh premenili kosodrevinu na nepreniknuteľnú hradbu. Len s námahou som sa predieral po starom pastierskom chodníčku, keď v tom len pár metrov odo mňa dosadol na vrcholec kosodreviny ďateľ veľký. Pozorne si ma premeriaval a po krátkej chvíli, bez záujmu o mňa, sa pustil do dolovania semien zo šišiek kosodreviny. Moje prekvapenie vystriedalo uvedomenie si, že v ruke držím foťák a takýto nevšedný moment by si zaslúžil aj zvečnenie. Ďateľ z času na čas preletí k inej skupinke kosodreviny, na chvíľu aj na solitérny smrek, a tak mám možnosť vyskúšať niekoľko kompozícií. Po asi hodinovom pozorovaní miesto opúšťam, bohatší o ďalší krásny zážitok z divočiny.