Jar na holiach

Zatiaľ čo v nížinách všetko kvitne a jar je už dávno v plnom prúde, na liptovských holiach je jar len v rozbehu a na mnohých miestach sa drží ešte slušná vrstva snehu. Toto obdobie vysoko v horách vyhľadávam najmä pre túžbu po zážitkoch z jedného veľkolepého prírodného divadla, ktoré sa tam odohráva.

 

V novom svete

Tok tetrova hoľniaka sa už pomaličky chýlil ku koncu a tak som využil trochu voľna a druhú májovú nedeľu vyrazil na hole. Hoci poznám množstvo tokanísk tetrovov, nebránim sa ani objavovaniu nových miest. Tak tomu bolo aj teraz. Tetroví trus som v týchto miestach našiel už pred rokmi, nevedel som však, kde sa nachádza tokanisko. Po diskusii so skúseným odborníkom na tetrovy a vďaka jeho inštrukciám som však tušil, že by to mohlo klapnúť a tetrovy nájdem.

Podvečerný výšľap na hoľu bol namáhavý, preto stíham pripraviť už len kryt na ranné pozorovanie a líham si do spacáku pod celtu. Ranný budík zaštebotal už o 3:00. Zaliezam do krytu a vyčkávam. Prvé tetrovy očakávam okolo štvrtej hodiny. Keď sa však ani po dvoch hodinách čakania neukázalo ani pierko, vedel som, že dnes tetrovy neprídu. Rozhodol som sa preto, že skúsim ešte šťastie a prejdem sa kúsok po hrebeni. Približne po kilometri zrazu začujem ten krásny zvuk, bublanie tetrova. Zastavím a načúvam, pričom sa snažím lokalizovať presné miesto, odkiaľ zvuky vychádzajú a odhadnúť aj počet tokajúcich tetrovov. Jedného jedinca vidím, ďalšie tri počujem. Približovať sa k tokanisku by bol nezmysel a tetrovy by som len vyplašil. Preto sa zašijem do hlúčika kosodreviny a vyčkávam, čo sa bude diať. Približne po pätnástich minútach sa ozve trepot krídel, tetrovy vyletia na smreky v mojej blízkosti a tri z nich dosadnú blízko seba. V rannom protisvetle im to mimoriadne pasuje. Zhotovujem niekoľko záberov a potom striedavo pozorujem a fotím. Celá scéna trvá približne dvadsať minút, potom sa tetrovy rozletia na všetky strany a pokračujú v slnečnom toku na solitérnych smrekoch.

 

 

 

 

 

 

 

S radosťou a vďakou odchádzam na pár hodín nižšie do lesa, kde je o niečo teplejšie a aj vietor je tam miernejší. Som však odhodlaný, že na ďalšie ráno tokanisko navštívim znovu. Tentokrát však budem mať pripravený kryt a pokúsim sa v nádhernom vysokohorskom prostredí aj o nejaké zábery.

Po búrke

Vzhľadom k sparnému počasiu sa počas dňa začali formovať búrkové mraky. Mal som šťastie, väčšina z nich ma minula, hoci len o vlások. Poobede vychádzam opäť na hole, naťahujem celtu v kosodrevine, kde sa chystám stráviť ďalšiu noc a púšťam sa do výstavby krytu, ktorý nie je vzdialený viac ako 200 metrov od môjho nocľahu. Zaberie mi to približne pol hodinu a mierny spánkový deficit z predchádzajúcej noci som sa rozhodol doplniť už poobede. Po asi hodine spánku sa zobudím na zašuíkanie tetrova v mojej blízkosti. Hneď nato dopadajú na celtu prvé ťažké kvapky. Tak predsa, búrka si ma našla. Po dvoch hodinách lejaku zisťujem telefónom od kamaráta, že podľa predpovede by malo už čoskoro prestať. O pol ôsmej dážď ustáva a začínajú sa ukazovať aj slnečné lúče. Vyliezam spod celty a pohľad mi spočinul na nádhernej dúhe. Vzhľadom k špecifickým podmienkam, lomu svetla a skutočnosti, že slnko mi svietilo do chrbta, sa uprostred dúhy zjavilo vidmo. Pozoroval som ho v horách už mnohokrát, avšak tak krásne zreteľné a navyše uprostred dúhy som ho ešte nikdy nevidel. Rýchlo nahadzujem širokouhlý objektív a stihnem spraviť 5 fotiek, hneď nato scénu opäť zahalí hmla. Vďaka hmle a vetru sa krajina neustále mení a mám možnosť pozorovať nádherné večerné scenérie. Neďaleko počujem tokať tetrova. S príchodom tmy zaliezam do spacáku, tetrov dotokal až o 21:00 a posledné, čo som pred spánkom zaregistroval, bol prelet samčeka sľuky o 21:36.

 

 

 

 

Ranný tok

Budíček o tretej je neúprosný, nie je však iná možnosť. Ak to nechcem skaziť a tetrovy nevyplašiť, stačím sa poobliekať, obuť a presunúť sa do krytu. Nastavím statív s foťákom do smeru, kde očakávam, že by sa mohlo odohrávať ranné predstavenie. Prvý kohút prilieta o 3:45, ďalšie 3 v rozmedzí dvadsať minút. Spočiatku v takmer úplnej tme nie je poznať ani len siluety tokajúcich tetrovov. S pribúdajúcim svetlom rozoznávam na tmavom pozadí ich biele podchvostové perá. Všetky kohúty však tokajú príliš ďaleko, aby som sa čo i len pokúsil o fotenie. S hlbokou vďakou si užívam aspoň ich pozorovanie. V jeden moment sa však na mňa predsa len usmialo šťastie. Jeden kohútik sa odhodlal a vykročil smerom ku mne. Striedavo tokal a pochutnával si na zbytkoch jesenných brusníc. V mojej blízkosti sa zdržal len chvíľu a hoci bolo ešte relatívne málo svetla, nejaké zábery sa podarili. Tetrovy ako na povel začínajú vylietať na stromy, aby o ďalšiu pol hodinu opustili tokanisko a pokračovali v toku zase o niečo ďalej. Rozoberám kryt, balím svoj nocľah, pričom pomedzi kosodrevinu ešte dokumentačne odfotím jedného kohútika na vrcholci smreka. Na odchod ma prišiel pozdraviť ešte drozd kolohrivec.

Sezóna tetrovov je pre tento rok uzavretá. Ten úsmev na tvári, ktorý mi vyčarovalo jarné predstavenie na holiach však nemizne, a trvá aj počas písania týchto riadkov…