Jesenným lesom

V jesennom šate odeté lesy Malej Fatry priam pozývajú na prechádzku. Les prekypuje množstvom farieb a keď doňho zasvietia jemné lúče večerného slnka, je to hotový balzam na dušu. Spolu so sestrou sme sa začiatkom októbra vybrali na poobednú prechádzku na moje obľúbené miesta. Mal som v pláne osadiť na horský hrebienok fotopascu. Cestou sme sa kochali nádherou, ktorú nám dokáže ponúknuť len Príroda. Keď už slnko začalo zapadať za masív Kľaku, blížili sme sa k cieľu našej cesty. Trochu som pridal do kroku, aby som si mohlo v posledných lúčoch nafotiť atmosféru jesenného lesa. Sestra za mnou kúsok zaostala. Ako som si tak fotil tú farebnú nádheru, periférne zaregistrujem, ako sa úzkym chodníčkom, sotva 30 metrov odo mňa, pomedzi skaly valí z kopca medvedia gulička. Hneď som pochopil, že ide o medvedicu, keďže za ňou sa gúľala ďalšia, o niečo menšia. V rýchlosti sa snažím prehodiť širokouhlý objektív za tele-ohnisko, pričom jedným okom kontrolujem, kde sa nachádza medvedica. Zároveň registrujem, že z kopca idú ešte ďalšie dve medvieďatá. Ešte pred pokusom odfotiť aspoň posledné z nich som však musel vyriešiť situáciu s medvedicou. Nakoľko o mne nevedela, prišla ku mne poza malý hrebienok na vzdialenosť desať krokov. Oslovil som ju, či by nechcela ísť opačným smerom, nakoľko je už príliš blízko. Medvedica sa postavila na zadné, zlostne zarevala, sfučala a spolu s medvieďaťom sa pustili dolu do doliny. Tým sa mi otvorila cesta k foteniu posledného medvieďaťa. Popravde, moc som toho už nestihol. Musel som ešte pre-nastaviť hodnoty vo foťáku, ktoré boli nastavené na snímanie krajiny. Jedná ostrá fotka medveďa sa však predsa len podarila. Čo bolo dôležitejšie, mali sme krásny zážitok. Najmä pre sestru, ktorá pozorovala celú situáciu z relatívne bezpečnej vzdialenosti, to bolo prvé pozorovanie medveďa v divočine. A to nie jedného, ale hneď štyroch!