Keď slnko zapadá

Z víkendového pobytu v krásnom sub-alpínskom prostredí Veľkej Fatry som si domov príliš veľa záberov nepriniesol. Vytúžené medvedie samce, ktoré v tomto období intenzívne vyhľadávajú rujné samice, sa tentokrát neukázali. K videniu a foteniu boli jelene, ktorým v tomto období rastie nové parožie, a kmotra líška, loviaca v čučoriedisku.

 

Po podvečernom návrate z hôr nasledovala krátka domáca siesta, a krásny víkend som sa rozhodol zakončiť pri líščom brlohu. Po asi hodine čakania, keď už aj slnko začalo mávať na rozlúčku, sa stále nič nedialo. Pri vychutnávaní posledných hrejivých lúčov sa mi do uší dostalo jemné zašuchotanie. Opatrne sa otáčam a zbadám srnčiu hlavu s krásnymi parožkami na vzdialenosť asi 50 metrov. Trošku ďaleko na fotky, pomyslím si, ale pre istotu zhodím foťák zo statívu, ktorý bol otočený opačnou stranou smerom k líščiemu brlohu a vyčkávam, čo sa bude diať. Srnec sa vybral smerom ku mne. Tesne za ním registrujem ďalší pohyb. Jelenica. A nie je sama, popri nej sa motá aj jelienča. Na moje šťastie sa vybrali rovno za srncom. To by mohlo byť zaujímavé! Vzdialenosť sa skracuje a skúšam robiť prvý opatrný záber.

 

Jelenica s mláďaťom sa po chvíli oddelili, srnec sa tým však odradiť nenechal. Vietor som mal priaznivý, a tak si ma prišiel obzrieť na vzdialenosť približne 7-8 metrov. Na občasné cvakanie zrkadla (v režime silent shooting) vôbec nereagoval.

 

 

 

Spravil krátky oblúčik a zastavil na najlepšom možnom mieste. Akoby tušil, že práve protisvetlo je vo fotografii zvierat pre mňa tak fascinujúce. Daroval mi čas na pár záberov a pomaly pokračoval svojím smerom. Ďakujem za nádherný zážitok. 😊