Medzi jeleňmi

Vôbec po prvý krát tento rok som sa dostal do svojej obľúbenej malofatranskej lokality. Zámer bol jasný, v priebehu troch dní sa pokúsiť nájsť na vysokohorských lúkach jelene a pri troche šťastia ich aj odfotografovať. Dopadlo to výborne. Už v prvý večer sa pri oboznamovacej pochôdzke ukázala skupinka poväčšine mladých jeleňov. Vedel som, odkiaľ vyšli na pašu, a tak bolo o programe na ďalší večer rozhodnuté.

Predkrm

Ranný budíček o 4:30 hlási, že večerné plány sú ešte v nedohľadne. Jasná obloha ma však vyhnala obzrieť okraje lesa, či sa tam nenachádza nejaký zaujímavý fotografický objekt. Po krátkom pozorovaní naháňajúcich sa osamostatnených líščat som sa chcel pobrať preč. V tom sa však v lese mihla silueta veľkého vtáka. Sova dlhochvostá! Potešil som sa, pretože posledný krát som ju pozoroval pred viac ako rokom v pralese Stužica v Poloninách. Ani tentokrát sa jej príliš fotiť nechcelo, jej úniková vzdialenosť bola veľká, napriek tomu sa jeden cvak Uralky sediacej na jedli celkom vydaril. Nasledoval bezstarostný deň v lone prírody, plný slnka a sladkého odpočinku.

 

Pri buku

Do jelenej lokality som dorazil okolo piatej večer. Slniečko ešte príjemne hrialo a ja som mal dosť času nájsť si vhodné miesto na pozorovanie. Ani som dlho neváhal. Solitérny buk poslúžil ako dokonalý úkryt. Po hodine a pol čakania začali vychádzať prvé jelene. V zakvitnutých bodliakoch im to náramne slušalo. A hoci sa väčšinu času nič podstatné nedialo a jelene si užívali ešte stále sviežu trávu a bylinky, jeden jeleň ma potešil viac, ako ostatné. Rovno predo mnou sa totiž začal zbavovať lyka a vytĺkal svoje parožie o mohutný odlomený konár buka. O tom, že sa mi podarí takýto moment zaznamenať na fotografiu či video, som sníval už dlho. Pri spiatočnej ceste sa ponúkli na fotografovanie ešte 3 jelenice a jelienča. S úsmevom na tvári opúšťam kráľovstvo prírody a už teraz sa neviem dočkať jej ďalšej návštevy.