Rumunskou divočinou

V júni tohto roku som mal opäť možnosť navštíviť jedny z najdivokejších a najkrajších miest v Rumunsku. V karpatských pohoriach Giumalau, Calimani a Maramureš sme výskumom smrekových a bukových pralesov strávili niečo viac ako tri týždne. Napriek tomu, že práce bolo vyše hlavy, občas sa naskytli krátke príležitosti aj na fotografovanie.

 

 

 

 

Ako tradične nebola núdza o fotografovanie interiéru lesa. Mozajkovitá štruktúra porastu, na ktorej sa okrem víchrice podieľa aj lykožrút, poskytuje veľké množstvo fotografického vyžitia. Okrem pásma lesa sa mi podarilo vybehnút aj za krajinkárskou fotografiou na najvyšší vrch pohoria Giumalau – Vârful Giumalău s výškou 1858 metrov. Počas troch týždňov nechýbali stretnutia s medveďmi či hlucháňmi, ale najväčšiu radosť mi spravila sovička, ktorú som sa márne snažil nájsť túto jar u nás na Slovensku a odfotografovať ju. Pôtik kapcavý z pohoria Calimani mi daroval celú hodinu! A hoci väčšinu nášho spoločne stráveného času prespal, občas otvoril svoje veľké sovie oči a zvedavým pohľadom si ma premeriaval. Chvíľami dokonca aj zatokal. Ani nie pol hodinu od momentu, keď som sa od pôtika vzdialil, narazil som na párik ďubníka trojprstého, ktorý v dutine smreka kŕmil svoje mladé. Tu som sa príliš nezdržiaval, aby som nenarušil intervaly kŕmenia mláďat. Zopár fotografií sa však podarilo. Calimani bolo špecifické aj svojím alpínskym stupňom. Pásli sa tu veľké stáda oviec a ako bonus aj kone. No a vďaka hmlám a silnému vetru sa dali obdivovať aj nádherné krajinkárske scenérie. Fotograficky výživný pobyt v divočine ukončilo pozorovanie loviacich orlov skalných v doline Bistra v Maramureši. Opäť veľká vďaka, rumunská divočina!